Zamlčaný škandál na škole s kontextom týrania

Autor: Radoslav Rovkovič | 20.11.2018 o 9:24 | (upravené 21.11.2018 o 9:24) Karma článku: 1,71 | Prečítané:  618x

Peter sa už pred tým pýtal triednej učiteľky na dcéru e-mailom, ale neúspešne. Odrádzala ho aj od účasti na rodičovskom združení.

Pamätáte si prvé rodičovské združenie vašich detí? Po prvý krát v živote som sa tešil na rodičko... povedal mi známy, nazvime ho Peter. Patrí k nešťastníkom, tisícom rozvedených, ktorým súd určuje, koľko smú byť so svojimi deťmi. Aj rodičko môže trochu utíšiť hlad otca po informáciách o vlastnom milovanom dieťati, najmä ak im matka bráni v akýchkoľvek kontaktoch ešte aj v čase, ktorý im súd právoplatne určil na stretávanie.

Petra poznám ako slušného človeka s triezvymi názormi, rozhodne nie otravného, alebo konfliktného. Nepatrí ku spamerom, ktorí na všetko frflú, alebo si neustále čosi uletené vymýšľajú a obťažujú tým okolie. Nebol som na tom rodičku, ale verím, že ani tam sa nesprával inak ako keď spolupracujeme na niečom inom. Pri vstupe do triedy som sa prihovoril pani učiteľke, aby videla, že nie som nejaký asociál a nežiadam nič, na čo nemám právo. Lebo v mailoch ľahšie dôjde k nedorozumeniam a mal som pocit, že si niečo také myslí. Ale ona ma len požiadala, aby som počkal pred triedou a zavolala riaditeľa. Riaditeľ ma síce nepoznal, napriek tomu najskôr zavolal políciu a prišiel až potom.

Rodičko sa medzitým začalo, ale riaditeľ naň Petra nechcel pustiť. Trval na tom, že nesmie byť v škole a má odísť. Lebo vraj v tomto čase nemá súdom určené stretnutie s dcérkou. Ako asi tušíte, je to naozaj hlúpy a nelegitímny dôvod. Jednak rodičovské združenie nie je stretnutím s dieťaťom, a jednak rozhodnutie súdu o styku nie je zákazom stretávať dieťa mimo určeného termínu[1]. Nie je to zákaz, či odobratie nejakých rodičovských práv. Taký rozsudok je len garanciou, že rodič má právo byť s dieťaťom v určenom čase a kto by mu v tom bránil, porušoval by zákony. Preto aj keby sa Peter v triede naozaj stretol s dcérkou, k žiadnemu porušeniu zákona ani súdneho rozhodnutia by nedošlo.

Kým sa rozprávali, prišli dvaja policajti. Spýtali sa, o čo ide a začali sa obúvať do Petra hlúpymi argumentmi riaditeľa. Prišiel som pre informácie od školy, rovnako ako ostatní rodičia. Nerozumiem prečo s tým máte problém, keď dokonca ani dcérka v tej triede nie je - slušne a zrozumiteľne im vysvetľoval Peter. Policajti si ďalej tvrdili svoje. Vlastne riaditeľove. Až mu nakoniec dali jednoznačný príkaz, aby zo školy odišiel.

Poslúchol. Pochopil som, sklamaný, že na toto rodičko sa nedostanem, že účasť na ďalšom budem musieť riešiť inak. Teraz nemá význam ísť hlavou proti múru. A už som rozmýšľal, ktorý najbližší vlak domov stihnem. Policajti zostali chvíľu s riaditeľom, pred školou ma však dobehli. Požiadali ma, aby som nastúpil do auta. Neveria mi! Myslia si, že sa za rohom otočím, počkám až odídu a vrátim sa. Urobia mi taxi na stanicu, aby si boli istí, že sa nevrátim. Znova poslúchol zástupcov zákona a nastúpil.

Priviezli ho na stanicu – ale nie vlakovú. Na policajnú. Tam mu nariadili okamžite odovzdať úplne všetko, čo mal pri sebe, prehľadali ho a zatvorili do cely. Ponižujúco, bez akéhokoľvek vysvetlenia.

Sedel a čakal. Do práce nastúpila nová zmena. Okoloidúci policajt sa zaujímal, prečo tam je. Neviem - Petra nenapadla žiadna iná odpoveď. Ako to, že neviete? Musíte predsa vedieť, čo ste urobil! - nedal sa odbiť policajt. Neviem a bol by som rád, keby mi to niekto vysvetlil. Policajt sa išiel pozrieť do zápisu a niečo si zamrmlal. Neveriacky krútil hlavou. Peter sa potešil - Konečne niekto pochopil absurdnosť tejto situácie a urýchlene ju ukončí?

Čas ďalej plynul a nič sa nedialo. Rozmýšľal, ktorý vlak stihne. Odišiel ďalší, ďalší a ďalší. Vzali mu hodinky, takže čas len odhadoval, ale bol si čoraz istejší, že už odišiel aj ten nočný. Vôbec nik sa o neho nezaujímal, akoby tam ani nebol. Skúsil si pospať.

Asi o druhej-tretej hodine v noci prišli pre neho. Predviedli ho vypovedať pred vyšetrovateľom. Niežeby mal o to vyšetrovateľ záujem. Kým Peter čakal na zamrežovanej pozamykanej chodbe, v okne sa odrážala obrazovka počítača, na ktorom sa vyšetrovateľ hral. Možno je Solitaire metóda na vylosovanie ďalšieho postupu, lebo potom predsa len niečo zapísal.

Peter porozprával vyšetrovateľovi, čo sa stalo a opäť vysvetľoval, že neporušil žiadny zákon. Ale občan je pred orgánom príliš malý na to, aby ho poúčal, čo je porušením a čo nie. Je jedno, či má občan pravdu, alebo nie. Ak vyšetrovateľ dodrží nejaké administratívne pravidlá, za nedostatok súdnosti ani za hlúposť ho nikto nepotrestá. Ba ani za do neba volajúce zneužívanie právomoci. Narazil by asi len keby šikanoval šéfovho kamaráta, nejakého bratranca ústavného sudcu, alebo podobného nadčloveka.

Vrátili ma do cely. Ráno som dostal raňajky a čakal. Neprišiel som do svojej práce. Stále v cele. Nik "vonku" o mne nič nevedel. Príbuzní, priatelia, kolegovia, vedúci v práci. Nemal som ako oznámiť kde som. Spieval som si "This is the life" od Amy Macdonald:

"A ty si spievaš pieseň mysliac si, že toto je život

a ráno sa prebúdzaš s pocitom, že hlava má dvojnásobnú veľkosť

Kde budeš, kde budeš, kde budeš spať túto noc?"

 

Poobede prišli znovu policajti. Tí dvaja, ktorí ho včera podivným spôsobom zatkli. Mali skvelú náladu, ani náznak obáv z problémov za zbabranú prácu. S nadšením mu dali podpísať papier o tom, že je proti nemu vznesené obvinenie. Spútali mu ruky za chrbtom a šialenou jazdou ho previezli na inú policajnú stanicu. V aute si ho doberali, ako dobre mu bude vo vyšetrovacej väzbe, v ozajstnej base. Za čo mám ísť do basy? O čom neviem?

Aj keď to nijako neospravedlňuje škandálne správanie školy ani polície, žiada sa tu vysvetliť pozadie príbehu, aby bol zrejmý motív, prečo Petra svojvoľne šikanovali a trestali. Peter mal pred tým zákaz styku s dcérkou, ako preventívne opatrenie kvôli obvineniu jeho exmanželky z domáceho násilia. Záver vyšetrovania a viacerých znaleckých posudkov bol, že dcérku netýral a navyše ani nie je nebezpečný. Je bežný človek, ako ktokoľvek z nás. Súd mu nedávno znova určil termíny na stretávanie s dcérou. Peter bol však od dcérky naďalej izolovaný, pretože exmanželka marila akékoľvek jeho kontakty s dcérou. Na rozdiel od Petra tým každý druhý týždeň porušovala rozsudok a tým aj zákon, ale štát takéto protiprávne konanie v skutočnosti doslova podporuje. Štát pomáha nezodpovednému rodičovi dlhodobo beztrestne izolovať dieťa od druhého rodiča, v drvivej väčšine prípadov od otca, umelo vyvolať odcudzenie a upevňovať odmietavý postoj dieťaťa k druhému rodičovi, ktorý neskôr aj s pomocou šarlatánskych psychológov a znalcov zneužije ako dôkaz na legalizovanie marenia súdneho rozhodnutia o styku. Peter s tým už mal nejaké osobné skúsenosti, preto sa tak veľmi tešil, že po dlhom čase sa aspoň na rodičovskom združení čosi dozvie o milovanej dcérke, jednoducho chcel byť naďalej jej otcom.

Viem, že v mnohých čitateľoch teraz rastú pochybnosti o Petrovej nevine, veď domáce násilie sa ťažko odhaľuje aj dokazuje. Ale faktom je aj to, že v tomto duchu sú mnohí rodičia a najmä ich deti poškodzovaní aj falošnými obvineniami. Označenie „falošné“ zahŕňa krivé obvinenia zo zlomyseľnosti, ale aj nepravdivé obvinenia podané v dobrej vôli. Ale na tom nezáleží, lebo táto časť trestného práva potajomky funguje veľmi podobne politickým procesom, v ktorých dôkazy nehrali takmer žiadnu úlohu, policajné úkony a súdy boli len divadlom s vopred stanoveným koncom. Systém je nastavený tak, že policajtom, prokurátorom, sudcom... nehrozia problémy ak odsúdia nevinného, ale len keď niekoho oslobodia. Hoci v týchto nepríjemných konaniach nejde ani tak o odsúdenie obvineného rodiča, ako o trvalé odlúčenie od jeho detí bez ohľadu na výsledok trestného konania. Ani spoľahlivo dokázané zlé úmysly obviňujúcich sa v týchto konaniach prakticky vôbec netrestajú a preto bývajú čoraz častejšie zneužívané napr. pri rozvodoch. Obviňujúcemu nič nehrozí, v zásade môže len získať nespravodlivé výhody. Na obvinenom však aj po preukázaní neviny doživotne zostane nezmazateľná špina a upodozrievanie, ktoré sa nepretavujú len do nikdy nekončiaceho ponižovania mnohými spôsobmi, ale aj do jednostranného rozhodovania kdejakých orgánov a úradníkov, hlboko a bolestne zasahujúcich do života a práv obvinených. Stokrát podčiarkujem, že strašne ubližujú nielen falošne obvineným, ale najmä ich deťom. V podobe narušeného vývoja, chýbajúcich dôležitých benefitov dieťaťa prameniacich z dobrého vzťahu s oboma rodičmi a pod... O vystavovaní detí riziku chudoby nehovoriac.[2]

Okrem toho, ak súdy, kdejaké orgány a úrady nerešpektujú dôkazy, zákony, ani iné rozsudky, ak konajú a rozhodujú svojvoľne, len na základe predsudkov, či ideológie, nemôžeme našu spoločnosť nazývať demokratickou, lebo nezákonnosť je charakteristická pre mafiánske prostredie. Nie som naivný, viem že aj na súdoch a polícii je množstvo korupcie a nespravodlivosti. Ale ak chceme žiť v demokratickej spoločnosti, ani my nemôžeme konať ako učiteľka a riaditeľ školy, tzn. svojvoľne trestať iných namiesto orgánov činných v trestnom konaní. A ani keď sa nám rozhodnutia orgánov nepáčia, nesmieme porušovať zákony, ich rozhodnutia môžeme napádať len legálnymi cestami. Inak by sme mali namiesto demokracie anarchiu, silnejší vyhráva, čiže zasa len mafiánsku spoločnosť.

Vrátim sa späť k príbehu. Peter nešiel na rodičovské združenie ako suverén, ktorý sa tam tvári ako riaditeľ zemegule. Tešil sa, že o milovanom dieťati sa konečne čosi dozvie. O triede, o škole, o mimoškolských aktivitách, zoznámi sa s ďalšími rodičmi. Iste by to pomohlo aj pri obnovovaní vzťahu s dcérkou…

Ale škola a štát mali iný názor. Vyšetrovateľ mu ponúkol možnosť prideliť advokáta, obvinený má na to právo. Našťastie nepotrebuje prideliť, pozná jedného. Nadiktoval kontakt vyšetrovateľovi a dúfal, že advokát bude mať čas. Mal. Ako prvé poprosil advokáta o oznámenie najbližším. Príjemné ako bylinková náplasť bolo, keď ho v tom zmätku advokát poučil o tom, ako prebieha vyšetrovanie. Podali sťažnosť proti trestnému stíhaniu. Tento vyšetrovateľ mal pochopenie.

Vrátil sa do inej cely. Poobede mu pridali kamaráta. Afganec, hovoriaci po slovensky, ktorý pomáhal iným nelegálne prekračovať hranice. Afganec sa ani nevyhováral, že nič neurobil. Druhú noc trávili spolu.

Ráno, raňajky a čakanie. Lehota na pobyt v CPZ je 48 hodín. Dovtedy musí prokurátor rozhodnúť - buď vyšetrovacia väzba alebo stíhanie na slobode alebo zrušenie trestného stíhania. Hodiny sa vliekli. Myslel som na dcérku. Snažia sa ma odradiť, aby som jej bol otcom. Nech to už dopadne akokoľvek, ani takýmito nepríjemnosťami sa im nepodarí naštrbiť moju lásku k dcérke.

Bolo doobedie, keď ho vyviedli z cely. Prišla zástupkyňa okresnej prokurátorky. Dala mu podpísať papier o zrušení trestného stíhania. Vo svojom rozhodnutí potvrdila všetko, čo Peter tvrdil riaditeľovi, policajtom a vyšetrovateľovi. Je to na papieri - ostatní sa mýlia, otec dievčatka má pravdu! Vrátili mu veci a po 40 hodinách ho pustili.

Kráčal som po meste a nechápal. Všetci sa tvárili ako keby sa nič nestalo. Chodci išli za svojim cieľom, jazdili autá, električky, obchodníci predávali, ľudia nakupovali. Cítil som sa zvláštne. Kráčať ulici je teraz iné ako predvčerom – dnes to znamená byť na slobode.

Skutočný príbeh sa stal 24.11.2008 v centre Bratislavy na Základnej škole na Grösslingovej ulici.

Za vyššie popísanú neuveriteľnú svojvôľu nebol nikto potrestaný. Spomínaní učiteľka, riaditeľ aj policajti zrejme majú dodnes skvelý pocit z toho, ako s mimoriadnym nasadením ochraňovali dievčatko pred agresívnou obludou. Podobné príbehy nie sú ojedinelé, predsudky a svojvôľa strpčujú a ničia životy mnohým deťom aj rodičom.

 

[1] Podľa Ústavného súdu Slovenskej republiky, zákonná úprava styku rodičov s ich maloletými deťmi zodpovedá ústavnej ochrane rodičovstva a požiadavke na osobitnú ochranu detí a mladistvých zaručených v ustanovení čl. 41 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Právna úprava styku rodičov s ich maloletými deťmi nevedie preto k obmedzeniu práv rodičov, ale naopak, prispieva ňou k ich garancii (PL. ÚS 26/05).

Rodič maloletého dieťaťa teda tým, že súd rozhodol o zverení maloletého dieťaťa do osobnej starostlivosti druhého rodiča, ktorý bude maloleté dieťa zastupovať a spravovať jeho majetok, neprichádza o svoje rodičovské práva a povinnosti, medzi ktoré patrí aj zastupovanie maloletého dieťaťa (zákonný zástupca). Takýmto rozhodnutím súdu dochádza len k úprave realizácie rodičovských práv a povinností bez toho , aby sa do nich negatívne zasahovalo (PL. ÚS 26/05).

Ak druhému rodičovi (ktorému dieťa nebolo zverené do osobnej starostlivosti) neboli jeho rodičovské práva obmedzené alebo zrušené rozhodnutím súdu , má tento rodič aj právo na informácie o dieťati, čo zahŕňa predovšetkým údaje o jeho školských výsledkoch. (…) Preto ani škola alebo školské zariadenie nie je oprávnené rodičovské práva takému rodičovi obmedziť. (…) Pokiaľ nedošlo k zásahu do rodičovských práv rozhodnutím súdu podľa ustanovení § 38 a § 39 zákona o rodine, predmetné informácie by mali byť poskytnuté bez ohľadu na súhlas druhého rodiča, nakoľko rodič maloletého dieťaťa nie je subjektom oprávneným rozhodovať o rodičovských právach a povinnostiach druhého rodiča maloletého dieťaťa. Jediným subjektom oprávneným rozhodnúť o obmedzení rodičovských práv je súd (Ministerstvo školstva, vedy, výskumu a športu SR, vyjadrenie č. 2013-15642/42353:1-904).

[2] Na Slovensku je riziko chudoby o 12,5 % väčšie pre neúplné rodiny s deťmi ako pre manželstvá s deťmi (Štatistika v súvislostiach, Rodinné správanie polulácie Slovenska. Štatistický úrad SR, 2015, str. 51.)

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Autorská strana Beaty Balogovej

Hovorme ešte o vražde, nie o Ficovej mediálnej tyranii

Prečo Fico a Danko opisujú novinárov ako agresívnu brigádu.

AUTORSKÁ STRANA TOMA NICHOLSONA

Slovensko po Gorile: Politika je skorumpovaná a Penta vlastní vyznamné médiá

Nové dôkazy budú dôležité aj bez súdu.

DOMOV

Gašparovho viceprezidenta Málika prešetrujú. Saková ho zo Srbska zatiaľ nestiahne

Policajný prezident obmedzil Málikovi prístup k utajovaným materiálom.


Už ste čítali?