reklama

Otcovia vraj nemajú záujem o striedavú starostlivosť o deti

Zachytil som zaujímavú diskusiu otcov o striedavke a isté vytriezvenie. Vraj len málo otcov má záujem starať sa o svoje deti a o problémoch otcov a o bezpráví na úradoch i súdoch verejnosť nič nevie. Aká je skutočnosť?

Písmo: A- | A+
Diskusia  (24)

Jeden z otcov referoval o rozhovoroch s “profesionálmi” na Univerzite Komenského, ktoré akoby dokresľovali nezáujem otcov o striedavku:

  • Je vraj veľmi nízky záujem o striedavku

  • Ak aj súd ponúkol otcovi striedavku, veľa z nich ju odmietlo

  • 80% otcov vraj vzdá boj o dieťa

  • Bude trvať aj dve generácie sudcov, kým sa zmení zabehané zverovanie takmer všetkých deti do výhradnej starostlivosti matiek

Súhlasím, len s tým, že verejnosť nevie, čo sa potichu deje pri rozhodpovaní o deťoch rozvedených či rozídených rodičov. A ak aj čosi začuje, tak tomu neverí, lebo je to také strašné a preto neuveriteľné. O ostatnom zo zoznamu vyššie som presvedčený, že takýto pohľad je veľmi skreslený, lebo na problematiku sa treba pozerať z iného uhlu – namiesto alibistického podčiarkovania údajného nezáujmu treba každého jedného rodiča podporovať a motivovať, aby sa staral o svoje deti, vrátane všetkých otcov – pre dobro detí a aj celej spoločnosti. Výnimiek, kde to nie je vhodné, je len veľmi málo. Mala by to byť teda aj jedna z najčastejších služieb sociálnej kurately pre rozvádzajúcich sa rodičov a mal by to viacerými spôsobmi cielene robiť aj štát. Mal by mať vypracovanú analýzu a stratégiu, ako zlepšiť súčasnú situáciu, keď sa niektorí rodičia naozaj nechcú, nevedia, alebo si netrúfajú strať sa o svoje deti. Profesináli však striedavku navrhujú rozvádzajpcim sa rodičom len zriedka. Štát namiesto podpory zrelého zodpovedného rodičovstva ďaleko viac podporuje a propaguje to, čo rodiny ničí, bráni vytvoreniu zdravých vzťahov v nich, bráni zdravému vývinu a dozrievaniu detí na zrelých rodičov v ďalších generáciách.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Nízky záujem o striedavku?

Keby kompetentní seriózne analyzovali situáciu, iste by zistili to, čo hovoria aj moje osobné skúsenosti - že o striedavku sa zaujíma dosť veľa ľudí, pýtajú sa na ňu hneď ako začnú uvažovať o rozvode či rozchode, hľadajú na internete – tí všetci prinajmenšom uvažujú o rôznych modeloch, ako sa po rozvode podieľať na starostlivosti o svoje deti. Je tu však istá lobby, ktorá sa veľmi snaží šíriť o spoločnej, zdieľanej, starostlivosti negatívne informácie, mnohé nemožno nazvať inak ako bohapustou propagandou, ktorej však uverí nielen veľa rodičov, ale, bohužiaľ, aj profesionálov. Isteže sú aj rodičia, ktorí sa nechcú o svoje deti starať, ale je tu aj veľká skupina ľudí, ktorých odradili dezinformácie.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

80% otcov vraj vzdá boj o dieťa?

Pri práci s rozvedenými vidím, že nie 80%, ale takmer všetci otcovia sa naozaj vzdávajú výchovy svojich detí. Štatistiky tiež jednoznačne ukazujú, že sa už celé desaťročia vzdávajú – veď viac ako 90 - 95% detí je dlhodobo zverovaných do výhradnej starostlivosti matiek. Ak vezmeme do úvahy, že aj niektoré matky sa nechcú starať o svoje deti, alebo napr. trpia ťažkými závislosťami či chorobami (takže otcovi prisúdia dieťa či chce alebo nechce), zostáva len zopár rozvedených otcov, ktorí sa nevzdali. Ale PREČO sa vzdávajú? Prečo to robia aj tí šikovní a inak veľmi úspešní muži, ktorí zjavne veľmi trpia stratou svojich detí?

SkryťVypnúť reklamu
reklama

No lebo kto má osobnú skúsenosť, alebo pracuje s rozvedenými, vie, že štát mnohými spôsobmi podporuje nezrelé a zlomyseľné matky brániace starostlivosti otcov. Pretože fungovanie našej rozvodovej mašinérie (súdy, psychológovia, soc. kuratela, právnici, rôzne mimovládne organizácie, neraz aj polícia a prokuratúra, vrátane ich kontrolných orgánov) sa naozaj vymyká zdravému rozumu. . Aké bežné a beztrestné je porušovanie všetkého možného profesionálmi (ak je to namierené proti otcovi), väčšina normálnych ľudí prijme ako realitu až keď to zažijú na vlastnej koži, alebo sledujú na niekom, koho dôverne poznajú a môžu posúdiť neobjektívnosť, s akou profesionáli pracujú a rozhodujú.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Smutným faktom je, že ak sa matka na Slovensku rozhodne izolovať deti od ich otca, alebo ho účelovo kriminalizovať kvôli získaniu výhod, v súboji o deti štát nakoniec legalizuje nehorázne upieranie najzákladnejších práv deťom aj otcom rozsudkami ignorujúcimi základy objektivity aj zdravého rozumu. Rozvedený otec, ktorý má záujem starať sa o svoje deti, teda nebojuje len s nezrelou matkou, ale s celou mašinériou, ktorá mu má v takom prípade pomáhať, ale namiesto toho otca nekonečnými obštrukciami, bezprávím a aroganciou unaví, znechutí, alebo aj doslova zničí ako „nepriateľa“ dieťaťa a najmä ženy. Vyhrá len zopár mužov, aj to sa zdá, že výhru nedosiahli legálnou cestou na súde, ale len vďaka nejakej dohode s matkou, alebo korupciou, či mafiánskymi metódami. Veď ešte aj keď má otec právoplatný rozsudok o zverení detí do striedavky či výhradnej starostlivosti, vymožiteľnosť práva je prakticky nulová, ak sa matka rozhodne mariť výkon rozhodnutia, alebo hoci aj unesie dieťa do inej krajiny. Nevymožiteľnosť spôsobuje jednak systém neuveriteľných a časovo náročných obštrukcií v zákonoch a jednak postoje súdov, polície, psychológov aj kurately, pretože tieto inštitúcie sú systematicky masírované aktivistami istej lobby aj rôznymi zranenými ľuďmi, ktorí si presadzovaním jednostrannosti a neobjektivity zrejme mastia vlastné jazvy, alebo pred svetom ospravedlňujú zmätok v ich vlastných životoch.

Viem, že niektorým otcom vyhovuje, ak sa nemusia starať o svoje deti. Sú to nezrelí muži, ktorí nedorástli na otcovstvo a v rámci možností im treba pomôcť s dozrievaním. Ale sú aj iní otcovia, pri ktorých je zavádzajúce hovoriť, že to vzdali. Pravdivejšie je povedať, že štát im s pomocou matky znemožnil vychovávať vlastné deti. Sú medzi nimi otcovia, ktorí investovali mimoriadne veľa do boja o vlastné deti. Poznám otca, ktorý obetoval zo svojho života 10 rokov štúdiu súvisiacej problematiky a zberu dát, niekoľko rokov tomu takmer úplne obetoval svoje súkromie a všetky koníčky. Stálo ho to toľko peňazí, koľko stojí slušný byt v Bratislave (nie, nepatrí k boháčom, boli to celoživotné úspory jeho rodičov a niečo, čo dokázal skromným životom ušetriť aj on), množstvo životnej energie aj zdravie. Napriek tomu štát nedokázal dodnes doriešiť a právoplatne rozhodnúť o zrušení upierania jeho rodičovských práv, ktoré mu pred DVANÁSTIMI rokmi dali len tak pre istotu, kvôli nepodloženým obvineniam exmanželky. Nielen že trestné konanie namiesto mesiaca trvalo 5 rokov, nielen že úplné obmedzenia jeho rodičovských práv neboli po jeho oslobodení automaticky zrušené, ale súd v spolupráci s kuratelou a exmanželkou úspešne odbojkotovali nápravu toho, čo spôsobili nehoráznym porušovaním všetkého možného, vrátane trestného poriadku a trestného zákona.

Keďže jedna jeho dcérka už medzitým dospela a druhá zrejme dospeje skôr ako padne právoplatný rozsudok, aj on „vzdáva“ boj cez súdy. Ale čo lepšie vystihuje jeho situáciu, že to vzdal, alebo že len po mnohých rokoch zbytočných obiet z racionálnych dôvodov ukončil aktivity, ktoré už majú nulovú nádej na nejaký pozitívny výsledok?

Mnohí otcovia majú menej optimizmu, energie a peňazí ako tento otec. Mnohí uveria iracionálnej propagande o striedavke, alebo sa zmieria s tým, čo počujú od právnikov, psychológov, kurately a známych, alebo vidia v oficiálnych štatistikách - že v prípade zlomyseľnej matky cez systém neprerazia a vôbec nič rozumné nedosiahnu. Niekomu stačí prvé uletené vyjadrenie kurately, iným scestný posudok znalca, ktorý akoby len vymenil mená v liste určenom nejakej úplne inej rodine. Niekto dúfa aj napriek arogantnému vystupovaniu sudkyne a zlomí sa až keď naozaj počujú neuveriteľný rozsudok. Je možné vyčítať týmto otcom, že uverili šarlatánom, alebo boj o deti "vzdali" a hádzať ich do jedného vreca s otcami, ktorí naozaj nemajú o svoje deti záujem? Je možné ignorovať ich, tváriť sa že neexistujú a takmer všetkým z tejto skupinu upierať ich najzákladnejšie práva a spôsobovať more ďalšieho utrpenia, keď sa neskôr musia pozerať na problémy svojich detí prameniacich z chýbajúceho otca v ich výchove a vývine?

Čo s tým?

Svojvôľa a komunistické praktiky na súdoch a úradoch, ktoré sú možno najvypuklejšie pri rozvodoch a rozhodovaní o deťoch, sú témou aj na samostatnú knihu. Z mnohých výhrad preto spomeniem len dve.

Pri rozhodovaní o deťoch v prvom rade chýbajú previerky, či sú konkrétni sudcovia, psychológovia, kurátori... vôbec schopní objektívne nazerať na problematiku výchovy detí, ich vývinu, vzťahov v rodine a vlastne na antropológie človeka. Akým právom štát dáva moc rozhodovať o životoch iných ľudí sudcovi, ktorý zjavne zlyháva vo vlastnom živote? Ako háji záujmy detí a potrebu oboch rodičov vo výchove kurátorka, ktorá nepozná svojho otca a sama je slobodnou matkou? Šarlatáni ani ľudia s osobnými prekážkami objektívne pracovať tu nemajú čo hľadať – treba s nimi spraviť poriadok. Nechať ich ďalej rozhodovať o iných je falošným milosrdenstvom, v skutočnosti zločinom na všetkých poškodených. Je veľa povolaní, kde musí profesionál spĺňať isté kritériá, aby mohol ďalej pracovať. Rušňovodič pravidelne prechádza psychickými testami, vojak fyzickými, mnohí odborníci náročnými odbornými skúškami. To len sudcovia majú doživotné teplé kresielka a psychológovi stačí, ak sa občas pasívne objaví na nejakom seminári. Upratovanie zrejme treba začať na kontrolných inštitúciách a potom najmä na školách a univerzitách. V radoch pedagógov, ale tak isto už aj pri prijímaní na školu. Ak by štát seriózne riešil sťažnosti bežných občanov, tieto testy profesionálov a „talentové skúšky“ by štát možno zaviedol vo vlastnom záujme, z ekonomických dôvodov – je lepšie ak sa ľudia neschopní vykonávať konkrétne povolanie odfiltrujú hneď na začiatku, nie až po ukončení štúdia, alebo neskôr po spôsobení škody klientom, úradu, inštitúcii...

Naše súdnictvo aj celá rozvodová mašinéria sú značne zideologizované. Viacero nepochopiteľných „omylov“, krytie svojvôle profesionálov, neraz doslova šarlatánstva, porušovania zákonov, či predsudky vynucované priamo zákonmi – na prvý pohľad to vyzerá ako zmätok, ako nezvládnuté riadenie spoločnosti a jednotlivých úradov. Avšak dokonale zapadajú do seba ako jeden dobre fungujúci celok s jasným ťahom na bránu, ak ich konfrontujeme s marxistickými bludmi. Preto nie je možné hovoriť len o zmätku, nešťastných náhodách, alebo zlyhaniach jednotlivcov. Upratovanie v tejto oblasti treba začať najmä pri voľbách, pretože vláda a poslanci sú tí, ktorí rozhodujú o zmenách zákonov, rôznych stratégiách štátu, rozdeľovaní peňazí, aj menovaní rôznych úradníkov, napr. ministrov. Aby nebolo možné, že zástupcovia spoločnosti vybudovanej na základoch vedy napr. do posudzovania potrieb detí a vzťahov v rodine zavádzajú nevedecké ideológie odporujúce zdravému rozumu aj exaktným pozorovaniam reality.

Dosiahnuť zmenu k lepšiemu určite nebude rýchly proces. Ale nemyslím si, že treba vymeniť dve generácie sudcov. Stačí vymeniť vládu za rozumných a zodpovedných ľudí. Za takých, ktorí neklamú, nekradnú, vedia rozumne podložiť aj zdôvodniť všetko čo, prečo a ako robia. Za ľudí s potrebnými vedomosťami, skúsenosťami, ale aj s morálnymi zásadami. Ostatné sa potom začne riešiť a meniť k lepšiemu automaticky.

Radoslav Rovkovič

Radoslav Rovkovič

Bloger 
  • Počet článkov:  13
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Ak majú ľudia dobrú rodinu, všetko ostatné v živote sa tak nejako prirodzene "uprace", radosť je radostnejšia a keď príde trápenie, vďaka dobrej rodine sa ľahšie znáša.Dobrú rodinu by som doprial každému, najmä ľuďom ktorí niečo také nepoznajú. Bolí ma srdce, keď niekto druhým upiera takéto dobro, alebo keď ho niekto zahadzuje len kvôli hlúpostiam.Rád by som vyvolal diskusiu o problémoch s ktorými sa mnohí z nás stretávajú a podľa možnosti tak prispel k zmenám k lepšiemu. Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu