reklama

Súdy a psychológovia – ako keď slepí šoférujú

Rozdiel medzi šarlatánmi a odborníkmi je ten, že druhá skupina má príslušné vedomosti aj zručnosti a že pri svojej práci dodržiava odborné aj morálne zásady založené na logike a poznatkoch vedy. Prečo ich štát nechce rozlišovať?

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)
Mama
Mama 

Fľak na obrázku je podľa jednoročného autora "mama". Naše súdy a psychológovia pracujú neraz ako tento malý chlapček - ich konanie a rozhodovanie sa príliš často ani nepodobajú na to, čo od nich verejnosť potrebuje a očakáva - aj po mnohých rokoch ma stále dokážu zaskočiť negatívne skúsenosti rodičov so psychológmi, psychiatrami a sudcami (aj s kuratelou). Falošné milosrdenstvo, predsudky, osobná neschopnosť objektívne vykonávať povolanie, pomstychtivosť, korupcia, ideologizácia – to sú oveľa bežnejšie a beztrestnejšie praktiky pri rozhodovaní súdov o rodičoch a ich deťoch, ako sú ochotní uveriť ľudia bez vlastných skúseností so súdmi. Špeciálnou kategóriou je rozhodovanie o deťoch po rozvode rodičov, alebo o tzv. domácom násilí. Tu sa nedodržiavajú ani tie zásady objektívnosti a spravodlivosti, ktoré si zvyčajne nedovolí štát porušovať ani keď objasňuje a trestá vraždy.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Súdy fungujú celkom dobre, ak sa rozvádzajúci rodičia vedia na všetkom dohodnúť aj sami. Oni zároveň súdom veľmi vylepšujú štatistiky - navodzujú dojem, že súdy pracujú podstatne lepšie a efektívnejšie ako je tomu v skutočnosti. Pomerne nová možnosť mediácie je dobrý nápad, ale pomôžu len časti rozhádaných rodičov. Zásah zhora (súdy) teda najviac potrebujú tí, ktorí svoje problémy naozaj nezvládajú, lenže práve tu súdy a zúčastnení odborníci najčastejšie zlyhávajú. Správny postup súdu aj príslušných odborníkov by mal začínať identifikovaním príčin problémov a potom návrhom na ich riešenie. Ak môžem paušalizovať svoje skúsenosti, mám pocit, že súdy sa nesnažia riešiť problémy, ale len zariadia, aby boli účastníci sporu umlčaní, bez ohľadu na ich práva, spravodlivosť a objektivitu. Možno by sa to dalo ospravedlniť, keby namiesto objektivity išlo súdom aspoň o celospoločenské dobro, ale zjavne ani oň tam nejde. Pretože to býva jednoduchšie, súdy napríklad neraz nechávajú deti vyrastať v rizikovom prostredí, s problémovým rodičom a jeho problémovými príbuznými, hoci majú možnosť nechať dieťa na starosti zrelšiemu rodičovi. Problémoví rodičia však zvyčajne hlasnejšie kričia a produkujú more sťažností, ktoré síce štát v princípe nerieši, ale pre sudcu a ostatných profesionálov predstavujú otravnú prácu navyše, pretože formálne sa sťažnosti akože riešia. Sťažnosti môžu pre profesionálov predstavovať riziko, ak sú zneužité v rámci interného boja o moc (ale ani tu nejde o dobro ich klientov alebo spravodlivosť). Pre súd je pohodlnejšie a bezpečnejšie zabezpečiť ticho izolovaním dieťaťa od normálneho rodiča a nepriamo aj celej jeho rodiny. Keď nenájdu iné zámienky na izoláciu, tak ju zariadia aspoň zákerným nastavením času a miesta stretávania, ktoré v skutočnosti styk s dieťaťom znemožnení. Napríklad súd nariadi styk len v prítomnosti konfliktného rodiča a v jeho byte, čo je to najnevhodnejšie prostredie na udržiavanie a rozvíjanie vzťahu s dieťaťom a okrem toho takýto styk stavia druhého rodiča jednou nohou do basy (vďaka postoju štátu, ktorý v praxi zabezpečuje beztrestnosť krivých obvinení z domáceho násilia). Alebo súd nerieši, že matka v podstate unesie dieťa na druhý koniec republiky či sveta a druhému rodičovi okrem nevyhovjúceho času ešte aj určí, že musí platiť všetky náklady na cestovanie (ako nedávno medializovaný rozsudok v Prešove). Takéto riešenia však nie sú spravodlivé ani objektívne. Nie sú v záujme detí ani spoločnosti, pretože príčinou mnohých neriešiteľných problémov v dospelosti býva chýbajúci rodič v detstve - v záujme spoločnosti je mať zdravých a spokojných občanov, nie nešťastných a pravdepodobne aj prinajmenšom do nejakej miery problémových.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Z konkrétnych sťažností na šarlatánske praktiky profesionálov a štátu začnem všeobecnými rečami psychológov, kurátorov, mediátorov aj sudcov, že vraj na problémy sú vždy dvaja. Táto múdro vyzerajúca veta často naozaj platí, ale inokedy si človek namiesto trápneho odsúdenia predsudkami zaslúži skôr vyznamenanie za to, ako zvládal partnerove problémy. Profesionáli si teda nemôžu dovoliť tresknúť niečo také, kým poctivo nepreskúmajú problémy v konkrétnom vzťahu. Nie vždy sú vinní obaja partneri, pretože jadro problémov nie je v človeku, ktorý nezvládne problémové správanie partnera, ale v problémoch ako chronické depresie, žiarlivosť, narcizmus, hystéria a pod. Aj keď „normálny“ partner nereaguje na „problémového“ ideálne a robí pri tom nejaké chyby, nevyústili by do vážnych problémov. Alebo by ich vôbec nerobil, keby ten druhý nebol „problémový“. Psychológovia a psychiatri by to mali identifikovať, navrhnúť spôsob pomoci a súdy potom rozhodnúť a prípadne donútiť neprispôsobivých k nejakému riešeniu - nie trestať partnerov za to, že nezvládli problémového manžela alebo manželku. Súdy aj psychológovia to ale často robievajú naopak - nezaujímajú sa, prečo niekomu praskli nervy, ani či mu vôbec praskli. Neskúmajú dynamiku vzťahov, či ten človek nebol týraný za hranicu bežnej znesiteľnosti. A tak sa neraz stane, že „problémový“ partner nakoniec so sebou nemusí nič robiť, kým „normálny“ je donútený ustúpiť, hoci aj vzdať sa toho čo mu je najdrahšie na svete, napr. svojich detí.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Takéto predsudky profesionálov, či už nahlas vyslovené, alebo zrejmé len z rozhodovania o klientoch odborná literatúra uvádza ako príznak, že profesionál nie je schopný pracovať objektívne. Štát by mal takého odborníka dôsledne preveriť a bezodkladne zabezpečiť nápravu, v krajnom prípade aj odobraním licencie a zákazom činnosti). Ale na Slovensku sa takmer nič nedeje ani keď zomrie dieťa, všetci zúčastnení sa vyvlečú zo zodpovednosti a nejaký obetovaný vojačik dostane sy-mbolický trest. Predsudky. neschopnosť objektivity, či svojvôľa, sú úplne mimo horizont toho, čo je štát schopný alebo ochotný riešiť.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Človek žijúci s problémovým partnerom má zvyčajne príliš málo vedomostí o podstate problému a intuícia nie vždy stačí na to, aby bol schopný svojej rodine a partnerovi pomôcť bez odborníkov. Možno nevládze zastaviť auto rútiace sa dole kopcom len preto, že nevie o ručnej brzde - v preklade napr. že schyzofrenik môže byť celkom v pohode, ak pravideľne užíva lieky. Pomoc takejto rodine spočíva v podpore normálneho partnera a hľadaní riešenia. Je ale známe, že súdy zvyknú najmä na chlapov pozerať s odporom a ignorovať ich keď tvrdia, že žena je psychicky chorá. Najmä ak to nie je do očí bijúca ťažká porucha a nie je to na papieri. Je podivné, že súdy ignorujp takéto tvrdenia, lebo človek má od prírody veľmi dobre vyvinutý zmysel pre vycítenie duševných chorôb. Ľudia síce nevedia identifikovať ktorá je to choroba, ale s istotou vedia, že ten človek je divný, alebo iný (rozumný odborník pri týchto slovách zbystrí a snaží sa hlbšie ich preveriť). Niekoho môžu niektoré diagnózy/črty aj priťahovať – to býva dôvodom, prečo sa dávajú niektorí muži opakovane do vzťahov napr. s depresívnymi ženami – lebo majú zmysel pre ochraňovanie slabých žien (žena v depresii vyzerá, že veľmi potrebuje ochranu). Alebo ženy túžiace po opore silných mužov vyhľadávajú násilníkov. Ale na rozvodových súdoch to nerozlišujú a aj normálnym mužom namiesto pochvaly dajú všetky problémy za vinu a odpíšu ich ako násilníkov – dokonca aj tých, ktorí nezlyhali – lebo odborníci a potom súdy depresiu a jej dôsledky vyhlásia za príznaky týrania a za jasný dôkaz o tom, že muž je tyran. Nehovoriac o chlapoch, ktorí ešte spravili aj nejaké chyby, napriek tomu, že zvládať depresívneho partnera dokáže málokto a normálni ľudia môžu pri najlepšej vôli robiť chyby aj pri ľahších životných skúškach. Ignorácia týchto rozdielov na súdoch začína u psychológov a psychiatrov, najmä keď sa jedná o posudzovanie vzťahov v rodine a tzv. domáceho násilia na ženách. Títo odborníci nemajú dostatok času na vyšetrenia a všeobecne robia príliš málo pre to, aby našli skutočné príčiny problémov – napríklad je neuveriteľné, že takmer vždy je pri posudzovaní uvalené hlboké tabu mlčanlivosti o známom zdroji rodinných problémov - svokre, resp. testinej.

Iným problémom je nepochopenie daností a odlišností mužov a žien. Neviem prečo je to tak, ale z toho čo počúvam je zrejmé, že mnohé súdy chcú mať z chlapov ženy (keď sa tak nesprávajú, tak sú zlí) a ženám zasa ospravedlňujú mnoho skutočných problémov, lebo s nimi súcitia (štatistiky to jednoznačne potvrdzujú). Aj psychické problémy žien si neraz zamieňajú s prípadmi, keď muži niečo vytýkajú žene vlastne len kvôli nedorozumeniu - nechápu odlišnosti žien, že inak rozmýšľajú, cítia aj reagujú v mnohých situáciách (hoci aj toto nechápanie je u niektorých ľudí problém sociálnych zručností, čiže zasa niečo čo má psychológ identifikovať a riešiť). Na tejto neschopnosti sudcov aj psychológov pracovať objektívne má rozhodujúcu vinu štát, ktorý nezaručuje, že sudca je naozaj objektívny a nestranný. Neskúma, či je sudkyňa vôbec schopná objektívne posudzovať problémy v rodine, či neočakáva, že muž sa musí správať a cítiť ako žena. A už vôbec neskúma, či sa schopnosti sudkyne nezmenili napr. v priebehu jej vlastného traumatizujúceho rozvodu.

Ďalší problém je, že súdy počúvajú len na slovo diagnóza. Hranica medzi psychicky zdravým a chorým je však len vec dohody odborníkov a potom toho, ako človeka posúdi konkrétny psychológ. Napr. psychológ síce zvyčajne identifikuje určité odchýlky, ale ak sa nedozvie o pokuse o samovraždu, nemusí sa im ďalej venovať a vyhodnotí klienta podstatne lepšie, ako keby o samovražde vedel – takže tá hranica medzi chorými a zdravými je veľmi ohybná, najmä preto, že psychológ nie je jasnovidec a všeličo sa dá zatajiť. Preto by mal dôležité informácie dostať v súdnom spise alebo pozvať na pohovor aspoň blízkych vyšetrovaného – lenže tieto informácie príliš často psychológovia ignorujú aj vtedy, keď im ich niekto prinesie rovno pod nos, hoci to je podľa mňa vážne odborné zlyhanie. 

Okrem toho, človek nemusí mať papier od psychológa alebo psychiatra, aby bol vo vzťahoch problémový. Na to stačí, aby mal niekoľko vlastností, ktoré spolu z neho robia človeka neznesiteľného v dlhodobom vzťahu a pritom ani jedna z nich nemusí spĺňať klasifikáciu choroby. Seriózni odborníci náznaky problémov uvedú v tele posudku, lenže sudcovia ich nedokážu rozlúštiť a čítajú len odpovede na otázky položené znalcovi. Tie ale bývajú štylizované čierno-bielo - napr.: Menovaný netrpí duševnou chorobou. Situáciu ešte viac zhoršuje všadeprítpomná ideologická propaganda hlásujúca, že len muž môže byť agresorom a žene treba všetko veriť aj bez dôkazov (takúto demagógiu financuje aj príslušné ministerstvo z našich daní). Z chlapa potom súdy ľahko spravia psychického tyrana, stalkera a pod. (najmä v spolupráci s istými mimovládkami a ich psychológmi).

Chcem povzbudiť všetkých, aby sa nebáli ozvať keď sa dejú takéto nespravodlivé veci na súdoch, lebo zdravý rozum je viac ako bludy, hoci zabalené do odbornej reči. Nedovoľte, aby odborníci v súdnych konaniach zaklínali Vaše životy nezrozumiteľnými odbornými slovami – oni sú povinní vysvetliť problém aj rečou zrozumiteľnou pre bežných smrteľníkov. Tiež sú povinní vysvetliť ako a na základe čoho dospeli k svojim záverom, napr. ako vylúčili, že Vám život neruinuje svokra. Ak na svoje tvrdenia nemajú logické odôvodnenia podložené faktami, nejedná sa o odborné vyjadrenie, ale o prácu veštca, ktorý nemá čo hľadať na súde v postavení odborníka. Aj psychológia totiž patrí k exaktným vedám so svojimi metódami a poznatkami, ktoré si odborníci nemôžu dovoliť prekrúcať, svojvoľne kombinovať do šarlatánskeho gulášu, alebo vyslovene popierať poznatky vedy pri svojej činnosti. Pre tých, ktorí to robia, má slovenčina označenie šarlatáni. Ak sa súdite na Slovensku, bohužiaľ, máte veľkú šancu, že sa s nimi stretnete - nebojte sa ich pomenovať správnym slovom, lebo aj iným spôsobujú možno viac utrpenia a škôd, ako keby slepí šoférovali.

Radoslav Rovkovič

Radoslav Rovkovič

Bloger 
  • Počet článkov:  13
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Ak majú ľudia dobrú rodinu, všetko ostatné v živote sa tak nejako prirodzene "uprace", radosť je radostnejšia a keď príde trápenie, vďaka dobrej rodine sa ľahšie znáša.Dobrú rodinu by som doprial každému, najmä ľuďom ktorí niečo také nepoznajú. Bolí ma srdce, keď niekto druhým upiera takéto dobro, alebo keď ho niekto zahadzuje len kvôli hlúpostiam.Rád by som vyvolal diskusiu o problémoch s ktorými sa mnohí z nás stretávajú a podľa možnosti tak prispel k zmenám k lepšiemu. Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu