X+
Začalo sa to tým, že Peťovi krvná zrazenina zapchala najväčšiu žilu v nohe. Je to stav ohrozujúci život, pretože zrazenina sa môže ľahko uvoľniť a srdce ju nasaje a vypumpuje do niektorej cievy, ktorú zapchá. Niektorá časť tela sa prestane zásobovať kyslíkom a živinami a postupne odumiera. Môže to byť mozog, srdce, pľúca, alebo čokoľvek iné. Reálne hrozí, že človek hocikedy v priebehu niekoľkých minút zomrie, ochrnie, zadusí sa a pod. Človek so zrazeninou v žile sa preto nesmie natriasať ani namáhať, určite nemá chodiť a dlho sedieť v čakárňach. Má dostať lieky na postupné rozpúšťanie zrazeniny a noha má byť stiahnutá kompresívnou pančuchou, alebo aspoň elastickým obväzom. V Ústave srdcovo-cievnych chorôb veľké zrazeniny odstraňujú dokonca vnútrožilovou sondou.
Peťo nevedel čo mu je, ani čo s tým robiť. Noha mu opuchala, modrala a bolela.
V nedeľu večer išiel do nemocnice na pohotovosť. Prvá otázka nebola, čo ho bolí, s čím má problém, ale: Máte dve eurá?
Lekár problém vyhodnotil ako zápal sedacieho nervu. Keď sa ho Peťo pýtal, či to nemôže byť skôr prasknutá žila, tvrdil, že určite nie. Poslal ho domov s tým, že sa má dať vyšetriť u neurológa. Dnes už vieme, že ho mal ihneď poslať na oddelenie intenzívnej starostlivosti, pretože bol v ohrození života. Neskôr sme v lekárskej správe s prekvapením čítali, že mu prehmatával brucho a robil veľa iných vyšetrení, hoci v skutočnosti mu len trochu stlačil zadok v mieste sedacieho nervu. Nohy sa mu ani nedotkol, ani ničoho iného. Je tragické, že Peťo - laik presnejšie diagnostikoval problém, ako lekár - kto mu môže zazlievať, keď sa nabudúce bude snažiť sám pochopiť svoju chorobu, bude oponovať lekárovi a citovať informácie od známych alebo z internetu? Viem, že mnohí lekári trpia syndrómom nadľudí a urážajú sa, keď má pacient pochybnosti, alebo si dovolí lekárovi povedať vlastnú teóriu o príčine svojich problémov.
V pondelok musel ísť Peťo najprv ku všeobecnému lekárovi po tzv. výmenný lístok, bez ktorého ho odborný lekár nevyšetrí - prečo mu ho nemohol napísať lekár v nemocnici? Veď jediným pochopiteľným zmyslom tohto papiera je predísť, aby ľudia chodili sami za špecialistami s hlúposťami a zbytočne ich zaťažovali. Z môjho pohľadu je len bezohľadnosťou alebo hlúposťou ministerstva či zdravotnej poisťovne, keď pacient aj vo vážnom alebo bolestivom stave musí zbytočne behať po nejaké lístky.
Všeobecný lekár prišiel o 15 min. neskôr a sestrička až 30 min. po začiatku ordinačných hodín. Peťo musel stáť vonku s hlúčikom ďalších pacientov. Státie (bez kompresnej pančuchy) mu spôsobovalo veľké bolesti. Keď otvorili čakáreň, ľudia sa predbiehali, tlačili a prekrikovali. Dovnútra sa dostávali tí, ktorí sa vedeli lepšie tlačiť a poznali zázračné mantry, napr. že idú len na krv (ale v ambulancii sa pýtali k doktorovi na vyšetrenie). Peťo už nevládal stáť pri dverách a sestrička ho v tom hluku nepočula - bol neviditeľný. V čakárni s bolesťami sedel ďalšiu hodinu len kvôli výmennému lístku. Keď sa konečne dostal do ambulancie, lekár zbežne pozrel správu od lekára z nemocnice a za dve minúty napísal: „Prosím o neurologické vyšetrenie." Prečo to isté nemohol spraviť aj lekár v nemocnici?
Peťo s výmenným lístkom cestoval k neurológovi. Po zbytočnom zdržaní u všeobecného lekára už bola neurológova čakáreň naprataná ľuďmi. Tu fungoval kastový systém - v prvom rade brali svojich objednaných pacientov, potom svojich neobjednaných pacientov a až nakoniec „bezdomovcov" ako Peťo, ktorí doteraz nepotrebovali lekárov. Príslušníci nižších kást navzájom súperili o pozornosť sestričky, podobne ako u všeobecného lekára. Kto nevládal stáť pri dverách, bol pre sestričku neviditeľný. Peťo závidel pacientom z vedľajšej psychiatrickej ambulancie, ktorí si po príchode vzali lístoček s číslom a podľa poradia ich volali dovnútra. Jednoduché a dobre fungujúce riešenie, ktoré rieši bezohľadnosť niektorých pacientov a nestojí poisťovňu ani lekára takmer nič. Peťo sa premohol a postavil, ale neurologická ambulancia mala dve dvere a sestrička vystrčila hlavu náhodne raz z jedných inokedy z druhých. Kým sa prešuchtal k druhým, už bola preč. Nakoniec vyhlásila, že dnes už ďalších neberú. Na vyšetrenie sa Peťo dostal až na druhý deň, aj to asi len preto, že som ráno išiel s ním, aby som vystriehol sestričku a strčil jej do rúk Peťovu zdravotnú kartu.
Neurológ, ho vyšetril a povedal, že modranie, taký veľký opuch a stvrdnutá noha v žiadnom prípade nemôžu byť spôsobené nervom, že to je určite trombóza (krvná zrazenina). Hneď ho poslal sanitkou do nemocnice.
V nemocnici mu spravili nejaké vyšetrenia a poslali ho na sonografiu ciev. Tí potvrdili, že má masívnu zrazeninu v žile. Hospitalizovali ho a začali mu dvakrát denne dávať injekcie na rozpúšťanie zrazeniny. Až do tejto chvíle naše zdravotníctvo nechalo Peťa bez akejkoľvek liečby. Vďaka odborným pochybeniam a zbytočným obštrukciám musel dva dni behať po lekároch v život ohrozujúcom stave. Zdravotníctvo ho nútilo robiť presne to, čo sa v takom stave nesmie - chodiť, cestovať, dlhé hodiny stáť a sedieť v čakárňach. Lekár na cievnom síce zistil príčinu problémov, ale nepoučil Peťa ako sa má liečiť a zrejme ani kolegov na chirurgickom oddelení, kde Peťo ležal.
Peťo strávil v nemocnici týždeň, počas ktorého sa už nikto na jeho nohu ani raz nepozrel. Lekár mu len povedal, že aj po prepustení si ešte dlho bude musieť pichať injekcie, ale že mu znížia dávky. Neskôr sme sa dozvedeli, že mal tri-štyri dni ležať a potom kvôli obnoveniu krvného obehu začať chodiť s kompresnou pančuchou (v nemocnici ho nechali ležať a nohu mu ničím nestiahli).
Po týždni ho prepustili. Sestrička ho informovala, že si má ďalej obväzovať nohu ako mu ju obväzovali v nemocnici (nikto mu ju ani raz neobviazal), do ruky mu dala dve injekcie (dávka dôležitého lieku len na jeden deň) a prepúšťaciu správu. V prepúšťacej správe sa píše, že liečenie majú doriešiť obvodný a cievny lekári.
Aj keď zdravý rozum vraví, že Peťovi mali dať výmenný lístok na cievne vyšetrenie už v nemocnici, zdravotníctvo ho prinútilo, aby si poň s bolesťami znova išiel k obvodnému lekárovi, namiesto toho aby doma ležal a liečil sa. Ani lieky mu v nemocnici nedali na viac dní, hoci bolo nepochybné, že ich bude potrebovať ešte dlhé obdobie. V čakárni sa ľudia znova predbiehali a hádali. Staršej nevrlej sestričky som sa spýtal, či by si nemohli dať pred dvere napríklad papier s poradovníkom, do ktorého by sa pacienti zapisovali, aby sa predišlo strkaniu a predbiehaniu. Tvárila sa dotknutá, tvrdila že ich pacienti sa nepredbiehajú a keď treba, tak púšťajú iných. Zjavne ani netušila, čo sa v ich čakárni denne deje (medzičasom som sa na to pýtal ďalších známych). Nerozumiem, prečo nie je štandardom, že sa pacienti zapisujú na papier v poradí v akom prichádzajú, najmä keď sú mnohé čakárne preplnené. V tomto prípade sa skôr jednalo o neschopnosť sestričky, ale neriešenie chaosu v čakárni môže byť niekde aj zámerným stresovaním pacientov, aby boli nútení objednávať sa za príplatok na presný čas.
Hurá, Peťo má výmenný lístok! Ale znova zažíva nemilé prekvapenie. V poliklinike je len súkromná cievna ambulancia, ktorá nemá zmluvy s poisťovňami. Ktosi mi vravel, že vyšetrenie tu stojí 50 euro. A dnes ani nemajú ordinačné hodiny. Cez známych som zistil, že druhá ambulancia je v nemocnici, z ktorej včera Peťa prepustili - prečo mu vyšetrenie nezabezpečili keď bol ešte hospitalizovaný, prečo ho v takomto stave preháňajú po meste s výmennými lístkami a zháňaním cievnej ambulancie? V nemocničnej cievnej ambulancii dostal Peťo termín o mesiac. To vyzeralo ako žart... Známi nám poradili aj tretiu ambulanciu na opačnom konci mesta. Na vyšetrenie sa objednáva šesť mesiacov vopred. Za príplatok o tri mesiace. Za ešte väčší príplatok (za nadštandardné vyšetrenie po ordinačných hodinách) ešte tento týždeň. Upsss, sestrička zabudla Peťovi povedať, že vyšetrenie nebude v tejto ambulancii, ale v inom meste u tej istej doktorky. Peťo to zistil až keď o tri dni márne čakal pred zamknutou ambulaniou...
Napriek tomu, že na cievne vyšetrenie sú neprimerane dlhé čakacie doby, zdravotným poisťovniam sa údajne zdá, že v našom meste je príliš veľa cievnych lekárov a len s jednou ambulanciou podpísali zmluvy. Mne sa to javí skôr ako vypočítavé odrádzanie pacientov od využívania takýchto vyšetrení, najmä tých, ktorí si nemôžu dovoliť platiť za „nadštandardné" príplatky (za služby, ktoré však nie sú nadštandardné, ale len nedostatočne pokryté).
Cievna lekárka zistila, že Peťo má navždy zničené dôležité chlopne v žile, lebo doterajšia liečba mala prebiehať inak. Bez kompresnej pančuchy už nebude môcť normálne žiť. Musí si ju obliecť ešte v posteli a vyzliecť až keď pôjde spať. Nič príjemné a som zvedavý aké to bude v lete. Každopádne pančucha zásadne zmenšila Peťove bolesti.
Peťo potreboval po prepustení z nemocnice upraviť dávky lieku na rozpúšťanie zrazenín. To môžu spraviť len v cievnej ambulancii. Potreboval informácie o tom, ako má ďalej postupovať liečba, čo môže a nemôže robiť, aby si neublížil. Ak by bol chudobný a chorý (a hlúpy), tak vďaka nastaveniu nášho zdravotníctva by si pol roka zbytočne pichal injekcie dvakrát denne. Chodil by bez pančuchy, zbytočne trpel bolesťami a ešte viac by si ničil dôležitú žilu. O to všetko sa malo automaticky postarať naše zdravotníctvo. Lenže lekári zdravotnícky systém zlyhal na mnohých miestach. Ak pacient nie je masochista, musí behať, vypytovať sa známych a platiť... Platiť za termíny vyšetrenia lekárom, ktorí si nevedia alebo nechcú spraviť poriadok v čakárňach, za vyšetrenia v takom čase, aký si vyžaduje jeho zdravotný stav (nie po pol roku), za zbytočnú dopravu (napr. kvôli zbytočnej administratíve s výmennými lístkami), za zbytočné predávkovanie liekmi... Zdá sa, že systém je nastavený tak, aby odrádzal ľudí využívať služby, ktoré potrebujú, alebo ktoré sú pre nich nevyhnutné a na druhej strane plytvá. To je neľudské.
Pomôže Peťovi, keď zažaluje lekára z pohotovosti, primára na chirurgii, alebo tých ktorí povymýšľali vyššie popísané hlúposti obťažujúce a niekedy aj ohrozujúce pacientov? Mali by kompetentní záujme riešiť problémy, alebo by sa len zbavovali zodpovednosti a práce, ako to robia v rezorte Ministerstva práce?
Zdá sa, že kedysi bolo zdravotníctvo lepšie zorganizované a možno aj kvalitnejšie. Dnes sú preplnené takmer všetky čakárne. Lekári sú nepochybne veľmi preťažení a rozlietaní (neurológ vraj vyšetril v ten deň stoštyridsať!!! pacientov), nemajú čas venovať sa pacientom, robia vážne chyby. Dôležité oddelenia v nemocniciach sú poddimenzované (Peťa po dvoch dňoch zmätkov chceli dať na izbu intenzívnej starostlivosti, ale skončil na chirurgii, lebo tam nemali miesto). Nemocnice sa doslova zbavujú pacientov čím skôr a zdravotníctvo pre nich nezabezpečí primerané doliečenie (všeobecný lekár sa sťažoval, že aj úplne nemobilných pacientov pošlú domov, aby sami absolvovali podobné obštrukcie ako Peťo). Lekári nemajú čas rozprávať sa s pacientmi a poučiť ich ani o dôležitých veciach, nieto riešiť s nimi ľudské problémy, ktoré sú s mnohými chorobami neoddeliteľne spojené a ktoré môžu mať na nich vážnejšie dopady ako samotná choroba.
Preto sa pýtam, kto je za tieto nezmysly a žalostnú situáciu zodpovedný? Kto takto nastavil náš zdravotnícky systém a prečo? Je prijateľné, aby sa takýmito nehumánnym metódami šetrilo na ľuďoch, ktorí majú problémy a bolesti?
Pozitívne na celom probléme je, že ľudia si pri takýto ťažkostiach viac uvedomujú, aká dôležitá je v našich životoch dobrá rodina, ktorá je kedykoľvek ochotná pomáhať, alebo aspoň kamaráti a dobrí známi. To však neoprávňuje štát, aby ľuďom zbytočne strpčoval životy, ohrozoval ich, trápil a zároveň sa zbavoval zodpovednosti.
