X+
Kto by popieral, že je dobré a potrebné pomáhať ľuďom, ktorí nedokážu zvládať svoje problémy. Obzvlášť deťom. Zaangažovanie sociálnej kurately (Úrad práce, soc. vecí a rodiny, Oddelenie sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately) sa preto javí ako niečo sympatické a osožné. Očakávame, že pomáha ľuďom v núdzi. Mnohí sa na ňu obracajú aj s problémami mimo kompetencie kurately, keď nevedia, kde inde hľadať pomoc. Neraz však klienti čoskoro zisťujú, že očakávanú pomoc nedostali ani nedostanú (viď. príbeh Rukojemníčka), že kuratela sa k nim nespráva ako dôveryhodný pomocník, ale ako nepriateľ. Štát sa nedokáže alebo nechce zaoberať tým, že kuratela neraz problémy iba zhoršuje - zastrašovaním, ponižovaním, neprofesionalitou alebo bezohľadnosťou zbytočne ubližuje klientom, vyčerpáva ich, frustruje a niekedy ich vyprovokuje aj k takým zúfalým reakciám, ako je samovražda, či vražda (viď. príbeh Nikoly).
Sociálne služby majú byť založené najmä na pomoci deťom, biologickým rodičom a pestúnom, ktorí nezvládajú problémy točiace sa okolo drog, alkoholu, psychických problémov... niekedy je to viac vecí dokopy a zdá sa, že náprava nie je v ľudských silách. Často je smutné a frustrujúce čo i len počúvať o týchto problémoch. Veľká vďaka a uznanie patrí kurátorom, ktorí sa snažia pracovať poctivo a obetavo, lebo ich práca je veľmi náročná. Bez váhania môžem napísať, že takú prácu nemôže robiť hocikto. Štát však pri výbere kurátorov nekontroluje, či majú vhodné osobnostné predpoklady. A tak sú kurátormi aj ľudia trpiaci rôznymi zraneniami, psychickou labilitou, rozvedené a týrané osoby, ktoré v opačnom pohlaví vidia triedneho nepriateľa a vo všeobecnosti nie sú schopné objektívne posudzovať problémy svojich klientov.
Je pomerne málo rodín, v ktorých je najlepším riešením obmedzovanie kontaktov detí s rodičmi, ale kuratela speje najmä k tomu. Jadrom krízy v rodinách býva finančná kríza, problémy vo vzťahoch, pri výchove, chýbajúce zručnosti pri hľadaní zamestnania, vedení domácnosti, alebo vo vzťahoch a pod. Napriek tomu kuratela nie je pripravená tieto veci riešiť. Nepomôže menej zdatným rodičom nájsť lacnejší byt, vybaviť sociálne dávky. Samozrejme, kurátori nemôžu vybaviť za klientov úplne všetko, preto je logické, že v niektorých záležitostiach iba poradia, alebo posielajú klientov na samosprávu či na oddelenie pomoci v hmotnej núdzi. Ale na druhej strane ani zďaleka nevyužívajú svoje kompetencie napríklad pri riešení konfliktov v rodine (hoci tu býva nevyhnutná spolupráca viacerých odborníkov a úradov, rodičov pošlú len na bezzubé sedenia so psychologičkou, ktorá navyše so svojím odborným rastom skončila zložením poslednej skúšky na škole). Kurátor nenaučí rodičov ako lepšie hospodáriť s časom a viac sa venovať deťom, alebo rekvalifikácii. Otcovi oslobodenému spod krivých obvinení z domáceho násilia (častý jav pri rozvodoch) nepomôže pri obnove vzťahov s deťmi, ktoré boli umelo narušené počas vyšetrovania. Kuratela radšej zakazuje a straší, ako by pomohla rodinám s podobnými problémami (až na malé výnimky, keď sa kurátor z vlastnej iniciatívy snaží spraviť niečo nad rámec „obvyklých" povinností).
Štát sa na jednej strane tvári že šetrí a preto nezamestnáva dostatok kurátorov (zdá sa, že úrad má práve snahu zvyšovať ich počet), na druhej strane ich preťažuje zbytočnou agendou, ktorá sa dá vybaviť lepšie a úspornejšie iným spôsobom. Kuratela sa napríklad snaží nahradiť niektoré povinnosti polície najmä v prípadoch podozrení z domáceho násilia, pričom vytvára dojem, že policajti a policajtky sú nejaké bezcitné obludy a preto treba posilniť právomoci kuratele, aby mohla robiť aj to, čo už robí polícia. Okrem toho veľkú časť spisov kurately zbytočne tvoria rozvodové prípady. Kurátor v nich má zastupovať záujmy detí (ako kolízny opatrovník), pretože rodičia sú v spore, ktorý môže vyústiť aj do poškodzovania záujmov ich detí. Myšlienka chrániť deti počas rozvodu je pekná, avšak v súčasnej praxi narobí viac škody ako osohu. Prečo? Lebo kurátori nielenže nepoznajú vzťahy v rodine, ale ani nevedia ako vyzerajú deti, ktoré majú chrániť pred rodičmi. A aj keby to vedeli, ani tak netušia ako problémy riešiť (a navyše na to nemajú čas).
Kurátori väčšinou takmer nič nevedia o rodine ani o „chránených" deťoch. Majú veľa spisov a málo času. Mnohí vidia spis prvýkrát až na súde. „Hájenie záujmov dieťaťa" spočíva pre niektorých v hádzaní zodpovednosti na súd - majú na to záverečnú formulku: „ponechávame rozhodnutie na úvahe súdu". Ešte horšie však je, keď otrlejší kurátori aj bez znalosti spisu a pomerov v rodine navrhujú, komu zveriť dieťa a ako často sa má alebo nemá stretávať s druhým rodičom a pod. Zdá sa, že nezvládnuteľne široké spektrum povinností nahádzaných na kurátora je len metóda, ako sa môže úrad zbaviť nepohodlného zamestnanca pod zámienkou porušenia nejakého predpisu alebo zákona, teda bez toho aby mu musel vyplatiť odstupné (pri takom rozsahu potrebných znalostí alebo povinností je len otázkou času, kedy spraví nejakú chybu). Okrem toho, že nemajú služobné autá (len jedno spoločné pre viac oddelení) a zabíjajú čas v autobusoch, ich zamestnávateľ im vraj robí problémy aj s preplácaním cestovného. Kurátori teda nemajú málo času len na to, aby spoznali deti, rodiny a problémy v nich, ale nemajú čas ani zistiť ako vyzerajú - akú hodnotu má vyjadrenie kurátora v rozvodovom konaní? Ako pomôžu deťom peniaze, ktoré platí štát kurátorovi za prísne tajný spis v zakladači a bezduchú účasť na súdnom pojednávaní?
Väčšina rozvádzajúcich sa rodičov aj detí potrebujú služby kurately najmä mimo bežnej pracovnej doby. Vtedy sú vo svojich napätých domácnostiach, vtedy rozvedení prichádzajú do konfliktov pri odovzdávaní detí. Vtedy potrebujú aby prišiel kurátor a ihneď využil svoje právomoci, alebo aby bol aspoň nezaujatým svedkom problémových udalostí a podal o nich dôveryhodné svedectvo na súde. Pre väčšinu zamestnaných rodičov sú však kurátori nedostupní kvôli nevyhovujúcim stránkovým hodinám (viď. Úradné hodiny bývajú trestom pre zamestnaných ľudí). Mimo pracovnej doby má službu na telefóne len jeden kurátor kvôli urgentným prípadom, keď treba napr. zariadiť ubytovanie pre dieťa bez domova (mimochodom, to by mohli spokojne robiť napr. policajti, ktorí aj tak asistujú pri odoberaní detí a musia pracovať 24 hodín denne, stačilo by stanoviť presné pravidlá ako pri tom postupovať).
Rozvodové súdy však žiadajú od kurately vyjadrenia o situácii v rodine a vzťahoch v nej. Kurátor má zisťovať aj „názor maloletého" a potom súdu povedať, čo je vôľou dieťaťa. Ale v praxi je to len alibistická fraška. Množia sa prípady sťažností na kurátorov, ktorí si vymysleli správu o návšteve domácnosti alebo rozhovoru s deťmi, ktoré sa nikdy neuskutočnili. Úrad ich odmieta riešiť (viď. Vaša sťažnosť nie je sťažnosťou). Keďže štát aj cez mŕtvoly trvá na tom, že kurátori v ničom nepochybili, pre súdy sú ich výmysly zaradené medzi platné dôkazy a na ich základe rozhodujú o životoch detí a rodín. Proti svojvôli a hlúposti na úradoch i súdoch sa však nedá odvolať. Mnohým bezradným rodičom a deťom zostávajú len oči pre plač a zúfalé činy. Všetko ostatné je neúčinné a márne ako boj s veternými mlynmi. Podivné je, že tie isté praktiky sa rozmáhajú tak u nás ako aj v zahraničí, dokonca sa zdá, že naša kuratela sa v despotických manieroch snaží dobiehať zahraničie (viď. napr. Ukradnute Vianoce, Boj o dieťa ktoré chcú matke vziať úrady, Lov na děti v Norsku, Kinderklau-Jugendamt Frankfurt Main, Child Welfare Agency Echoes Nazi Germany, Slovenské deti v Nórsku vzala sociálka pre jednu výchovnú, Child Protective Services Destroys Kids & Here's PROOF).
Spôsob zisťovania názoru dieťaťa je ďalšou fraškou. Úrad práce nezabezpečuje, aby mali kurátori potrebné vzdelanie a skúsenosti na takýto úkon. Vypočúvanie detí je totiž zložitá a náročná problematika. Ak má byť tento úkon objektívny, už pri samotnom vedení rozhovoru musí byť dodržaných viacero dôležitých zásad, o ktorých drvivá väčšina kurátorov ani netuší (ak sa nedodržiavajú, môže zásadne klesať objektívnosť získaných údajov - taký výsledok nemá žiadnu hodnotu, je zbytočným trápením dieťaťa a väčšinou aj nezákonným ovplyvňovaním účastníka súdneho konania). Potom nasleduje tzv. interpretácia rozhovoru aj neverbálnych prejavov a posudzovanie špecifickej i všeobecnej vierohodnosti. Vedomosti na to ale majú len psychológovia so vzdelaním a skúsenosťami v tejto oblasti. Bez interpretácie a posúdenia vierohodnosti je celý úkon len amatérskym rozhovorom a kurátor sa môže ľahko domnievať, že dieťa chce presný opak toho, čo si praje v skutočnosti (skúste to povedať kurátorke, ktorá je na úrade hviezdou, pretože bola na nejakom rýchlokurze, ktorý je síce len ľahkým úvodom do problematiky, ale kuratele dáva pocit megaodborníkov). Častým príkladom komplikujúcim „zisťovanie názoru" je strach dieťaťa, aby prejavením sympatií jednému rodičovi neprišlo o lásku a pozornosť druhého. Dieťa vtedy nehovorí čo naozaj chce, po čom túži, ale človek bez potrebných odborných vedomostí to zistí len ťažko. Ak úrad nedokáže zabezpečiť primeranú kvalitu zisťovania názoru dieťaťa, mal by to robiť niekto iný, napríklad súdni znalci. (Ale aj oni majú vážne problémy s transparentnosťou a kontrolovateľnosťou, mnohé posudky sú kópie, v ktorých sa menia iba adresy a mená, používajú sa nevhodné metódy, nebýva zdôvodnené, ako a z čoho sa znalci dopracovali k svojim záverom v posudku...)
Okrem toho, že väčšina kurátorov nezistí o rodine nič nové, nečítajú ani súdne spisy a chodievajú na pojednávania nepripravení. Napriek tomu niektorí z nejakého dôvodu cítia potrebu vždy sa vyjadrovať k rozhodovaniu súdu. V takýchto prípadoch by sa mali zdržať vyjadrení, ale oni navrhujú komu zveriť dieťa a v akom rozsahu, inokedy dokonca navrhujú zakázať styk s dieťaťom. Úrad práce sa nezaujíma o konanie kurátorov na pojednávaniach a odmieta riešiť aj zjavnú svojvôľu. Takýto podivný postoj zamestnávateľa nemá obdobu v žiadnych normálne fungujúcich organizáciách.
Na problém kurately sa môžeme pozrieť aj z iného hľadiska. Vo všeobecnosti je prácou kurátora získať informácie alebo vyšetriť, či sú deti zranené, zanedbané, alebo či existuje nebezpečenstvo, ktoré by im mohlo ublížiť. Ak deťom niečo škodí, alebo by mohlo škodiť, je ich povinnosťou konať a chrániť deti. V podstate teda často hodnotia, či sú rodičia „dosť dobrými" rodičmi a či je ohrozenie „veľké". Lenže neexistujú žiadne normy ani na posudzovanie nebezpečenstva, ani rodičov. Kuratela operuje iba pojmom „najlepší záujem dieťaťa", ale zároveň nevie čo to je. Rodičia prichádzajú o deti kvôli malým príjmom, malým bytom, málo zásobeným chladničkám, nedokonale vypratému oblečeniu a pod. - teda kvôli problémom, ktoré v princípe nemajú nič spoločné s kvalitou vzťahov, výchovou, alebo skutočným dobrom detí. To sa deje len preto, že pre kurátorku títo rodičia nie sú „dosť dobrí". Často sa stretávame s profesionálkami, pre ktoré napr. žiadny muž takúto métu nemôže dosiahnuť ani keby sa rozkrájal. Preto isté občianske združenie poslalo na všetky úrady práce žiadosť o vysvetlenie pojmu „najlepší záujem dieťaťa". Prichádzali diametrálne odlišné odpovede, ktoré si navzájom protirečili. Niektoré žiadosť radšej odignorovali, iné sa vyhli odpovedi s odôvodnením, že nie sú kompetentné vykladať zákon. Otázkou je, ako môže kuratela pracovať, keď nevie, čo má vlastne obhajovať. Vyzerá to ako Kocúrkovo, pre mnohých poškodených rodičov a deti však takéto šarlatánstvo znamená veľké utrpenie.
Ďalším paradoxom je financovanie náhradných rodín a s tým ruka v ruke aj kurately. V zahraničí, a zdá sa že aj u nás, môže byť pestúnska starostlivosť výhodnými zárobkovými činnosťami (obzvlášť pri stúpajúcej neistote na pracovnom trhu). Ak by chceli biologickí rodičia tieto peniaze na riešenie svojich finančných problémov, na zaplatenie psychologických, zdravotníckych alebo právnych služieb, štát im ich nedá, alebo podstatne menej ako keď to isté robí pestún, nejaká organizácia, alebo úrad (napr. v Nemecku sú náklady na jedno dieťa nasilu odlúčené od rodičov 16 000 € mesačne, ako hovorí úradník v dokumente Jugendamt Biznis s deťmi v Nemecku). Prečo štát nepomáha tam kde treba a zároveň vyhadzuje obrovské peniaze na umelé a často nevhodné riešenia ubližujúce deťom i celým rodinám? Je cieľom štátu pomáhať rodinám a deťom, alebo v prvom rade živiť mašinériu úradníkov? Ak sa o deti starajú starí rodičia, prečo dostanú len časť z tejto štátnej dávky?
Práve prebiehajú intenzívne prípravy na zmenu zákona o rodine a iných dokumentov, ktoré zrejme výrazne posilnia právomoci sociálnej kuratele a umožnia vybudovať paralelný súdny systém obchádzajúci zásady súčasnej justície a dokonca aj ústavu (tzv. juvenilnú justíciu). Povráva sa, že zmeny majú umožniť rýchlo vziať deti z asociálnych rómskych rodín (mimochodom, je rovnako nemorálne, či kuratela ublíži Rómom alebo komukoľvek inému). Lenže ako bude potom pracovať kuratela, keď už teraz si dovolí bežne robiť mnoho nehorázností a štát systematicky zabezpečuje, aby nebolo možné za ne vyvodiť zodpovednosť? (tu je úvaha o fungovaní inej časti ÚPSVaR: Blog Nataše Holinovej) Keď sa dokonca zdá, že tie neprávosti nie sú omyly, ale zámer? (viď. článok Jany Kováčovej, Myslíte si, že vaše deti sú v bezpečí, Násilné odoberania detí aj na Slovensku?, Nútené adopcie v UK)
Rodičia, i budúci rodičia, zaujímate sa o to, čo pre nás a naše deti chystajú tvorcovia zákonov? Zaujímate sa o problémy iných, alebo dúfate, že Vám sa to nikdy nemôže stať?
