Sociálka nemá jediného detského psychológa

Autor: Radoslav Rovkovič | 7.12.2012 o 9:12 | Karma článku: 7,98 | Prečítané:  2031x

Naša „sociálka“ celé roky nemá detských psychológov, ich prácu amatérsky pláta a toto šarlatánstvo vydáva za prácu kompetentných odborníkov. Úrad práce, pod ktorý sociálka patrí, necháva „vyhnívať“ problémy detí až kým deti nedospejú a tým automaticky prestanú byť ich klientmi. Sociálka kašle na deti dokonca aj vtedy,  keď ju súd poverí, aby zabezpečila dieťaťu psychologickú starostlivosť.

 

Bežní rodičia sa nesťažujú, pretože nerozumejú práci psychológov. Tých málo, ktorí o tom niečo vedia a sťažujú sa, tých úrad spoľahlivo odbíja, unavuje a znechucuje alibistickými alebo aj vyslovene nahlúplymi zamietnutiami sťažností (je to taká hra na Shakespearove veterné mlyny). V odpovediach rodičom sa niekedy objavuje dokonca zastrašovanie. Okrem iného to spôsobuje, že rodičia, ktorí sa snažia problémy v rodine riešiť, po dlhých mesiacoch alebo rokoch konečne vybojujú nejaké rozumnejšie rozhodnutie súdu, ale vzápätí všetko vyjde navnivoč kvôli zarážajúcemu chaosu v kompetenciách psychológov a v nemožnosti dostať deti k psychológovi, ktorý by mal potrebné skúsenosti a vedel čo má s nimi robiť.

 

Spoločnosť vymyslela sociálnu kuratelu najmä na to, aby ochraňovala bezbranných ľudí, o ktorých sa ich rodina nedokáže, nemôže, alebo nechce postarať. „Klientmi“ kurately sú aj dospelí, ale drvivú väčšinou tvoria deti. Úlohou kurately je chrániť ich pred narušením psychického a sociálneho vývinu (viď. napr. § 11 zákona č. 305/2005 Z. z. o sociálnoprávnej ochrane detí a o sociálnej kuratele). Táto pomoc často spočíva najmä v zabezpečení psychologickej pomoci. Kurátor síce môže poslať rodičov i deti ku ktorémukoľvek detskému psychológovi, ale je len na kurátorovi, či si z vlastnej iniciatívy vybuduje svoju sieť kontaktov na nich, alebo nie, pretože Úrad práce nemá žiaden koncept kontaktovania externých psychológov, iba zopár aktivít, ktorými si supervízori z RPPS naháňajú na Úrade práce klientov do vlastných súkromných firiem, bez ohľadu na to, či je to pre klientov vhodné, alebo nie (konflikt záujmov ako remeň...).

 

Ďalším problémom je, že mnohé rodiny nemajú peniaze, aby zaplatili externých psychológov. Úrad práce je však povinný pomôcť aj im. Zrejme preto ÚPSVaR zamestnáva vlastných psychológov (RPPS -Referát poradensko-psychologických služieb). Je však zarážajúce, že celé roky na úrade nie je jediný psychológ, ktorý pracuje s deťmi, ale len psychológovia pre dospelých, ktorí si s deťmi netrúfajú riešiť čokoľvek vážnejšie. Kurátori potom neorganizovane hľadajú psychológov „na vlastnú päsť“, vyberajú takých, ktorí nemajú vhodnú špecializáciou alebo potrebné skúsenosti. V praxi to prináša viacero problémov spôsobujúcich veľké bezprávie a utrpenie deťom i rodičom.

 

Kurátorom sa v tomto nemôžeme diviť, pretože medzi psychológmi bývajú priepastné rozdiely vo vzdelaní, vedomostiach i skúsenostiach, ale ani naše ministerstvá nevedia odpovedať, čo ktorý z nich môže a nemôže robiť. Najhoršie sú na tom Ministerstvo práce (pod ktoré patria psychológia napr. na ÚPSVaR, alebo v rôznych útulkoch pre týrané ženy a deti) a Ministerstvo školstva (školskí psychológovia). Napríklad Mgr. Jana Kostanjevcová z Ministerstva práce (Odbor stratégie sociálnej ochrany detí a rodiny) naivne verí, že špecializácia psychológov je zbytočná a každý psychológ je odborník na všetky oblasti psychológie. Svoje skalopevné presvedčenie odôvodňuje zavádzajúcim argumentom, že „neexistujú špecializované študijné odbory detskej psychológie“ (bolo by to smiešne, keby postoje týchto ľudí nespôsobovali klientom sociálky more zbytočného utrpenia).

Podobne je to so psychoterapeutmi – ani oni sami nevedia čo môžu a nemôžu - Slovenská psychoterapeutická spoločnosť je síce len dobrovoľné združenie, ale ani tá nevedela odpovedať, aké sú rozdiely v kompetenciách klinického a školského psychoterapeuta (na otázku rodiča odpovedala, že „výbor SPS ďakuje za inšpirujúci a kreatívny podnet“, ale na otázku nemôže odpovedať). Komora psychológov a Ministerstvo zdravotníctva rodičom tvrdia, že s tým nič nemajú, lebo to nie je ich rezort. Vraví sa, že celý tento chaos a „delenie“ na rezorty je len výsledkom boja o korytá. Bežným občanom sa však zastavuje rozum nad tým, prečo odborná stránka činnosti každého psychológa nepodlieha Komore psychológov, ale len úradníkom na ministerstvách, ktorí nemajú o odbornej problematike psychológie ani šajnu (najmä ministerstvá školstva a zdravotníctva).

 

Skutočne škandálne je, že psychológovia na Úrade práce síce z donútenia s deťmi „niečo“ (nezmyselné) robia, ale v skutočnosti netušia ako problém účinne riešiť (znalosť cudzích jazykov a zahraničnú literatúru naši „odborníci“ považujú asi za zbytočný prepych, slovenská prakticky neexistuje a tak „psychológovia“ prežívajú až do dôchodku pomaly zabúdajúc ešte aj to, čo sa kedysi učili na škole). Až keď sa niekto z rodičov trocha vyzná v problematike a nahlas sa ozýva, úradníci a ich psychológovia neochotne priznávajú, že „sa na prácu s deťmi nešpecializujú“, „si na to netrúfajú“ a „nemajú skúsenosti“. Keď sa nedávno istý rodič na problém sťažoval priamo riaditeľke úradu, tá sa chystala donútiť psychologičku z RPPS, aby „to“ spravila, lebo „to“ má v kompetenciách. Riaditeľku nezaujímalo, že okrem chýbajúcej špecializácie a praxe tú psychologičku „už raz na to ukecali a veľmi zle to dopadlo a už si na to netrúfa“. Manažéri sociálky teda špecializáciu a prax nahrádzajú rozkazovaním (zrejme to funguje ako ezoterické zhmotňovanie predstáv). Má rodič zveriť riešenie citlivého problému so svojim dieťaťom do rúk takejto psychologičky a takémuto úradu???

 

Niekoľkoročným zarážajúcim faktom je, že žiadny zo psychológov na úrade nemôže plnohodnotne pracovať s deťmi ani keby to vedel, pretože úrad dodnes nemá ani miestnosť s potrebným vybavením, bez ktorej nie je možné plnohodnotne pracovať s deťmi.

 

V prípadoch, k deti potrebujú psychologickú pomoc, potom úrad kamufluje svoje vážne problémy naťahovaním času (administratívou a familiárnym posťažovaním sa, že chudáci kurátori majú strašne veľa prípadov na stole) a opakovaním nezmyselných „odborných“ úkonov, ktoré ani principiálne nemôžu problém riešiť a v mnohých prípadoch dokonca škodia. Nakoniec nešťastnému rodičovi oznámia, že „sa to nedalo“ a že sa s tým má zmieriť a nič nerobiť, aby „sa upokojila situácia a vzťahy“ (to je v mnohých prípadoch ako čakať „kým motyka vystrelí“ a medvedia služba vedúca rodičov k nežiaducej pasivite, rezignácii, alebo dokonca k škodlivej frustrácii so všetkými zlými dôsledkami).

 

Aký je postoj Ústredia Úradu práce, ktoré by malo usmerňovať činnosť kurately po odbornej stránke, vyhodnocovať systémové problémy a navrhovať riešenia na ich odstránenie? (keď nie Ústredie, ktoré má aj odborné zázemie, tak kto potom?) Podľa nich „by bolo dobré mať detského psychológa a uvažuje sa o tom“. Ústredie asi uvažuje veľmi hlboko, lebo roky bežia a Ústredie stále nič nespravilo, iba zotrváva vo svojich meditatívnych úvahách (  :-/  myslím, že pri nich sa na úrade len tíško sedí a nesmie sa nič robiť ani písať).

 

Jedným z mnohých ukážkových príkladov dopadu neschopnosti Úradu práce je to, ako roky (ne)rieši  problematiku syndrómu zavrhnutého rodiča, s ktorou sa sociálka bežne stretáva (o SZR viac nájdete napr. TU na str. 25 -30, TU, TU, alebo komplexne TU). Zlomyseľný rodič má veľa beztrestných spôsobov, ako brániť druhému rodičovi v kontakte s dieťaťom (to býva kľúčovým bodom vyvolania syndrómu). Ak druhý rodič nechce porušovať zákony, ak si nechce agresívne vynucovať kontakt s dieťaťom a pod., k dieťaťu sa opäť dostane až po mnohých mesiacoch alebo rokoch vyčerpávajúcej kalvárie na úradoch a súdoch. Lenže potom zistí, že s dieťaťom sa odcudzili, že s ním už dieťa nechce byť, hoci pred tým ho milovalo (čo iné by sa malo stať pri izolácii a osočovaní rodiča druhým rodičom a neraz aj kurátorom?) - v mnohých takýchto prípadoch je nevyhnutné, aby s dieťaťom najprv začal pracovať psychológ a až potom prejsť k stretávaniu so zavrhnutým rodičom. Inak hrozí dieťaťu veľký stres a za istých okolností to môže dieťa trvale poznačiť.

 

Vďaka vyššie popísaným problémom na Úrade práce však prípady končia podobne, ako kuratela reportuje v nasledujúcom liste. Súd nariadil psychologickú pomoc dievčatku so spomínaným syndrómom a následne stretávanie s otcom. Dcérka mala pred tým otca rada. Obľubujú ho aj cudzie deti, ktorým sa venuje v istej organizácii vo voľnom čase. V rámci „rozvodových jedov“ matka začala otca izolovať od dcérky a štvala ju proti nemu niekoľko mesiacov, až kým konečne dosiahol rozhodnutie súdu o stretávaní s dcérkou. Matka síce na úradoch, polícii a súde na otca nakydala rôzne obvinenia, ale žiadne z nich sa nepotvrdilo a jediným zdokladovaným dôvodom na zhoršenie vzťahu dcérky s otcom sú matkine manipulácie (o manipuláciách detí chcem viac napísať v inom článku). Okrem toho je takmer isté, že matka dcérku citovo vydiera. To v deťoch vyvoláva bytostný strach, že stratia aj druhého rodiča, čo sa navonok prejavuje neprimeranou závislosťou na vydierajúcom rodičovi a strachom, že stratia jeho „lásku“. Dcérka už má bolestivú skúsenosť, že je možné prísť o rodiča. Preto sa bojí prejaviť akúkoľvek náklonnosť odcudzenému otcovi, aby sa kvôli tomu nehnevala mama a detská dušička sa chveje strachom, aby nestratila ešte aj matkinu starostlivosť a lásku. Dieťa má z toho taký bytostný strach, aký mávajú dospelí zo smrti.

 

Namiesto zlepšenia sa pod vedením psychologičky stav niekoľko ďalších mesiacov neustále zhoršoval. Psychologička robila úkony, ktoré nemohli riešiť syndróm zavrhnutého rodiča, nepokúsila sa o žiaden z postupov, ktoré sa v takýchto prípadoch odporúčajú v odbornej literatúre. Iba naťahovala čas a nenávratne brala otcovi možnosť riešiť problém inými spôsobmi. List, ktorý psychologička na záver poslala na súd, však vyzerá prudko odborne (mimochodom, sú tam frázy odpísané z iného dokumentu), preto bude mať súd pocit, že s prípadom sa už nič nedá robiť a jediné rozumné rozhodnutie je úplne obmedziť kontakt dieťaťa s otcom - aby dieťa netrpelo stresom z nútených stretnutí. Pritom prípad sa mal uberať úplne iným smerom a možno sa dalo predísť mnohým trápeniam dieťaťa počas pokusov o obnovu umelo narušeného vzťahu i počas celého jeho ďalšieho života.

 

 


 

 

ÚRAD PRÁCE, SOCIÁLNYCH VECÍ A RODINY V BRATISLAVE

ODBOR SOCIÁLNYCH VECÍ A RODINY

Vazovova 7/A, 816 16 Bratislava 1

--------------------------------------------------------------------------

Oddelenie sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately,

referát poradenskopsychologických-služieb

pracovisko: Bratislava 1

 

 

Okresný súd           

Bratislava x            

 

 

Vec: Maloletá Jana XXXX, nar. xx.xx.xxxx - podanie správy

 

V právnej veci ... v konaní o zmenu úpravy styku otca s maloletou… a nariadenie výchovného opatrenia podávame správu o realizovaní výchovného opatrenia v zmysle rozsudku …, ktoré nám boli zaslané spolu so žiadosťou o súčinnosť pri realizácii výchovného opatrenia ...

 

Na základe požiadavky súdu podrobiť sa po dobu 4 mesiacov psychologickému poradenstvu obom rodičom i maloletej, ktoré by pomohlo obnoviť ich narušenú komunikáciu..., konštatujeme nasledovné: Spoluprácu sme zahájili 1.10.2009 ... Počas doby 4 mesiacov sme zrealizovali 10 individuálnych a 1 spoločné stretnutie ... V rámci individuálnych konzultácií sme sa zamerali na získanie informácií o primárnej rodine, komunikačných pozíciách ako i rodinných pravidlách, ktoré participovali na formovaní vnútorných osobnostných štruktúr klientov, ako i vnútorných zdrojov, ktoré by mohli mať k dispozícii pre spoluprácu na obnovovaní vzájomnej narušenej komunikácie...

 

V súčasnosti môžeme konštatovať, že počas našej spolupráce, v rámci ktorej sme uskutočnili 33 stretnutí, ... sa neobnovila dôvera navzájom medzi rodičmi a maloletou. Boli štádiá, keď sa priblíženia javili nádejne, i preto sme poskytli spolupráci výrazne väčší časový priestor, než bol určený súdom na realizáciu výchovného opatrenia. Napriek tomu nedošlo k očakávanému výsledku a naším poradenským procesom sa nepodarilo sanovať (obnoviť) vzájomne narušenú komunikáciu do tej miery, aby bola prínosom pre ďalšiu možnú spoluprácu...

 

Na vytvorenie a získanie dôvery maloletej bolo potrebných niekoľko stretnutí v kratšom časovom rozptyle, čo sa ťažko realizovalo (choroba, prázdniny, hľadanie náhradných termínov po zrušení konzultácie). U dieťaťa pretrváva zablokovanie k stretávaniu sa s otcom v súvislosti s negatívnymi zážitkami z minulosti, na ktoré si pamätá a spájajú sa u nej s obavami zo stretnutia. Táto skutočnosť ešte viac prehlbuje silnú emocionálnu väzbu na matku. Čím viac sa zväčšuje tlak na kontakt s otcom, tým viac sa na druhej strane dieťa primkýna k matke, kde hľadá pocit istoty a bezpečia.

 

Vzhľadom k vyššie uvedenému sme sa rozhodli ukončiť spoluprácu s rodičmi v zmysle realizácie nariadeného výchovného opatrenia a konštatujeme, že pokiaľ sa neuskutočnia zmeny na úrovni vnútorných presvedčení a postojov rodičov, nie je reálne sanovať (obnoviť) narušenú vzájomnú komunikáciu.

 

 

Mgr. Iveta Marčíková

riaditeľka odboru

sociálnych vecí a rodiny

 

Vypracoval:

Mgr. Elena Lamačková

psychologička RPPS

 


 

Ak máte podobné problémy, Úrad práce sa tvári, že Vám chce vychádzať v ústrety. Na svojom webe povzbudzuje občanov - „Zasielajte nám vaše námety, skúsenosti a podnety na zlepšenie našej práce“. Skúšajte sa teda ozývať na http://www.upsvar.sk/skusenosti-a-postrehy.html?page_id=1587 , možno raz motyka predsa len vystrelí...

 

Okrem frflania chcem ukázať aspoň niektoré náhradné riešenia. Ak je kurátor pasívny, môžete mu navrhnúť riešenie. Ak nie je zadubený alebo podplatený, mal by s radosťou prijať, že robíte to, čo je jeho úlohou.

 

S dieťaťom môže pracovať ktorýkoľvek psychológ, teda aj súkromný. Tam však vzniká problém s platením. Ak ho aj rodič dokáže zaplatiť, druhý (manipulujúci) rodič to pravdepodobne napadne a bude tvrdiť, že psychológ vychádza jednostranne v ústrety prvému rodičovi, pretože ho platí (druhý rodič spravidla bude mariť všetky snahy o obnovu vzťahov a teda bude aj odmietať platiť psychológovi).

 

 

Problémy s platením odpadajú, ak sa obrátite na niektoré CPPPaP (Centrum pedagogicko-psychologického poradenstva a prevencie). Ich zoznam je na stránkach VUDPaP. Nie je však záruka, že v každom nájdete vhodného alebo ochotného psychológa. Ak vám nebudú vedieť pomôcť v centre do ktorého patríte podľa bydliska, môžete osloviť aj centrum z iného obvodu, hoci oni sa tomu možno budú alibisticky brániť a kuratela tiež. Je možné, že Vás budú odmietať len kvôli tomu, že nechcú mať nepríjemnosti so súdmi, ale nedajte sa odbiť, lebo to nie je z ich strany etické.

 

Najvhodnejší sú klinickí psychológovia, teda takí ktorí v práci riešia skutočne vážne problémy klientov a preto majú aj oveľa viac skúseností a vedomostí. Ale medzi nimi sú tiež veľké rozdiely v názoroch, alibizme, alebo odvahe pustiť sa zodpovedne do zložitejších prípadov, preto je z vašej strany namieste určitá opatrnosť pri ich výbere.

 

Existujú aj niektoré ďalšie organizácie, v niektorých poskytujú služby zadarmo. Príkladom môže byť Centrum pomoci pre rodinu v Trnave. Najmä pri organizáciách mimo rezortu zdravotníctva je však veľmi dôležité preverovať ich serióznosť a odborné kvality, pretože je medzi nimi veľmi veľa šarlatánov (pri tejto príležitosti za všetkých poškodených pozdravujem tvorcov Zákona o zdravotnej starostlivosti). Vyslovene neodporúčam obrátiť sa na psychológov spolupracujúcich s feministicky profilovanými organizáciami, pretože tie v skutočnosti určite nemajú záujem upokojovať spory v rodine muža a ženy ani zabezpečovať deťom výchovu oboma rodičmi.

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Stálicou maďarskej politiky na Slovensku je Béla Bugár

Maďarskú menšinu na Slovensku reprezentujú v podstate od roku 1989 tie isté tváre.

KOMENTÁRE

Vyčerpá sa s Ficom III Bugárov kredit?

Most-Híd je taký baleťák na hrane.

TECH

Lysohlávky pomohli pacientom s rakovinou

Látka dokázala odhaliť pacientom nový zmysel života.


Už ste čítali?